|
Jano Pavelčák - Musical Memories
Motto:
Spomienky sú jediným rajom, z ktorého nás nemôžu vyhnať. (Jean Paul)
Spomienky spojené s muzikou majú svoje trvalé čaro. Nikdy sa mi nezunovali. Vytrvalo ma ženú vpred bez ohľadu na vek. (Jano Pavelčák)
Predslov
Táto stránka je mojím pohľadom na nedávnu i vzdialenejšiu minulosť, ktorá ma spája s hudobnou produkciou. Spomienky spojené s emóciou zážitku pri hudbe skracujú na minimum hranice nedávnej i vzdialenejšej minulosti. Mám za sebou životné jubileum a je čas bilancovať. Ak sa k tomuto kroku neodhodlám teraz, tak potom už asi nikdy. S bilancovaním treba raz začať. Myslím si, že je čo bilancovať, i keď som presvedčený, že tieto spomienky bude potrebné doplniť o zážitky, ktoré na nás ešte len čakajú.
Nasledujúce vybrané udalosti si pamätám s takmer dokonalou presnosťou najmä vďaka mojim stručným záznamom o jednotlivých hudobných produkciách, ktoré 11.9. 2011 dosiahli úctyhodné jubileum 46 rokov od začiatku môjho verejného muzicírovania. K vybraným chronologicky usporiadaným dátumom pripájam fragmenty svojich hudobných zážitkov a spomienok, ktoré dávam k dispozícii návštevníkom tejto stránky. Verím, že medzi nimi bude veľa tých, ktorí mňa i mojich muzikantov a speváčky osobne poznali.
... stalo sa ...
Muzikantské začiatky Rok 1959 – po prvých náznakoch hudobného talentu na podnet základnej školy ma môj otec - železničiar prihlásil na výuku akordeónu do Uzlového klubu ČSD, ktorý sídlil na Svätoplukovej ulici v Košiciach. Základom hry ma naučila pani učiteľka Motlová, mama výborného saxofonistu Jaroslava Motla. 80-basový akordeón Lignatone Melodia III mi bol spočiatku príliš veľký, ale vydržal som a postupom času som do neho dorástol. Od začiatku sa mi darilo a tak ma zaradili do 20-členného akordeónového súboru. V nasledujúcich rokoch som nesmel chýbať v žiadnom kultúrnom programe na základnej i na strednej škole ako sólista a hudobný sprievod ku spevu. Rok 1963 – po zhodnotení môjho talentu som bol prijatý do 4. ročníka Ľudovej školy umenia (ĽŠU) na Sverdlovovej ulici v Košiciach. Mojím učiteľom sa stal pán Jozef Rácz, ktorému vďačím za to, že sa zo mňa stal dobrý muzikant. Naučil ma hrať aj bez listu a dal mi výborné základy improvizácie. Bol otcom úspešného košického hudobníka Jozefa Rácza, ktorý zakotvil na Kanárskych ostrovoch. V júni 1965 som ukončil I. cyklus ĽŠU absolventským koncertom v Dome umenia v Košiciach. II. cyklus ĽŠU som už absolvoval ako relaxáciu. Hudobná skupina OB Malá Vieska
11.9.1965 – môj prvý „kšeft“, svadba v Obišovciach s prvou mojou kapelou pri OB (Osvetová beseda) Malá Vieska v štýle dixielandu (trúbka - Ernest Kurák, pozauna – Vojto Nalevanko, klarinet – Jožo Štofka, akustická gitara – Štefan Nalevanko, akordeón – Jano Pavelčák, bicie – Milan Semančík). Malý repertoár sme museli počas 12-hodinovej akcie niekoľkokrát opakovať. Okrem obrovskej únavy mi zostali na pleciach krvavé stopy po remeňoch od akordeónu. A že vraj muzika nie je ťažká! A to som mal ľahučký 80-basový akordeón Lignatone Melodia III, na ktorom som sa učil hrať od 8 rokov. Prvý "kšeft" som absolvoval ako čerstvý držiteľ občianskeho preukazu. Za prvý honorár (75 Kčs) som si kúpil frajerské čierne lakované topánky, za zvyšok som pozval dvoch spolužiakov do kina a potom na veľký slaný rožok s pivom. To teda bola kúpna sila!
15.10.1966 – svadba vo Vyšnom Klátove. Medzi šiestimi zdatnými muzikantmi bol aj jediný bielo vyzerajúci Róm Pali Kaleja, výborný trubkár, ktorý sa od nás ničím nelíšil. Jeden zo svadobných hostí nás vyzval: „Cigáni, zahrajte niečo!“ Na toto vyzvanie sa ohradil iba samotný Pali rezolútne: „Ta čo my sme cigáni?! My sme muzikanti!“ Ešte dlho sme sa na tejto odpovedi dobre bavili.
Bilancia. S prvou kapelou sme odohrali 26 akcií. Z nich bolo len 8 svadieb, repertoárom sme sa hodili viac pre tanečné zábavy. Pre začiatok hudobnej kariéry to s touto kapelou nebola zlá skúsenosť. Najkrajšie sú spomienky na skladby v štýle dixielandu. V tomto duchu sme cvičili inštrumentálne skladby. Našimi vzormi boli Acker Bilk a Chris Barber. Na ich koncertoch v roku 1966 v športovej hale v Košiciach sme nechýbali. Navždy sa mi vryla melódia klarinetu Cudzinec na pobreží od Ackera Bilka do pamäte. Považujem ju za jednu z najkrajších inštrumentálnych piesní. Hudobná skupina OB Kavečany
15.1.1967 – Čaj o piatej v Sokoli. Prvé vystúpenie s kapelou evidovanou pri OB Kavečany v novom zložení (dva saxofóny – Janko Lukáč a Feri Haľko, elektrická gitara Dušan Kolenič, akordeón - Jano Pavelčák, bicie – Milan Hanušovský).
17.9.1967 – nedeľná zábava v Malej Ide. Aby sme sa vmestili do natrieskaného prvého ranného autobusového spoja, museli sme hudobné nástroje držať nad hlavami, vrátane veľkého bubna. No úžasný pohľad! Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že muzika sa musí prevážať na samostatnom dopravnom prostriedku. Verejné dopravné prostriedky sme preto nahradili motocyklami. Kufor s akordeónom sa mal umiestnený pred sebou na benzínovej nádrži motocykla. Za jedným z motocyklov sme ťahali detský kočík ako príves pre rozmerné hudobné nástroje a aparatúru. Fantastické riešenie! A ten pohľad na nás! Škoda, že nás nik neodfotografoval.
Bilancia. S druhou kapelou sme za 9 mesiacov odohrali 49 akcií. Aj keď prevažovali tanečné zábavy (31), zvýšil sa počet svadieb kvôli typickému svadbovému repertoáru (18). Zaujímavosťou tohto obdobia boli časté hudobné produkcie na svadbách pod stanom. Ďalšiu existenciu kapely však pribrzdila túžba po vyššej muzikantskej kvalite. Z muzikantov som si nechal len gitaristu Dušana Koleniča.
Hudobná skupina Combo S
19.11.1967 – zábava v Seniakovciach. Prvé vystúpenie s kapelou Combo S, evidovanou pri OB Sokoľ, v novom zložení (saxofón – Jožo Lengeň, elektrická gitara - Dušan Kolenič, akordeón - Jano Pavelčák, bicie – Vlado Franka). Seniakovce mali sympatický kultúrny dom a šikovných organizátorov. Onedlho sa z toho stalo centrum pravidelných nedeľných tanečných zábav v lokalite povodia Torysy. Do roku 1972 sme tam odohrali až 33 zábav.
31.8.1968 – svadba v Kručove. Trasa dlhá 80 km bola lemovaná ruskými tankami. Na svadbe bolo veľa družičiek a málo družbov, preto nám muzikantom prisúdili po dve družičky na cestu do kostola. Celú noc som mal neprekonateľnú dilemu, ktorá družička sa mi viacej páči. Nakoniec to bola tretia, úplne iná. 8.2.1969 – zábava v Lemešanoch. Tu som sa po prvýkrát prezentoval v hre na basovú gitaru, ktorá ma posunula do vyššieho muzikantského levelu. Hre na basu som zostal verný ďalších 23 rokov. Mojou prvou basgitarou bola Jolana. Mala výborné ladenie a pekný zvuk. Aj napriek tomu som ju o rok vymenil za novší typ. Až do zániku kapely Combo S som na akciách na striedačku hral na akordeóne a na basgitare.
11.10.1969 – posledné vystúpenie skupiny Combo S, symbolicky na svadbe v Sokoli (písmeno S znamenalo Sokoľ).
Bilancia. Kapela odohrala za dva roky svojej existencie 109 akcií. Z nich prevažovali zábavy (55), zvyšok pripadol na svadby (31) a 3 stužkové. Príležitostne sme brávali so sebou na zábavy na striedačku speváčky Vierku Palenčárovú a Gitku Sabolovú (sestra profesora Sabola, o ktorom ešte bude reč). Folklórny súbor Torysa September 1969 – začiatok vysokoškolského štúdia na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove v aprobácii slovenský jazyk - hodobná výchova ma posunul do vyššieho štádia hudobného myslenia. Okrem obsahu a foriem štúdia to bol kontakt najmä s výbornými muzikantmi, ktorých hudobné myslenie vyhovovalo môjmu hudobnému štandardu. 1969 - 1973 – začiatok muzikantského zoskupenia v jeseni 1969 tvorilo trio : Marián Magda perfektný sólový huslista (primáš), huslista Jožko Spišák (kontra) a ja, Jano Pavelčák (akordeón). Naše prvé verejné vystúpenie v októbri 1969 na dejepisárskej imatrikulácii položilo základ myšlienke vytvoriť v Prešove vysokoškolský folklórny súbor, ktorý neskôr dostal názov Torysa podľa blízko tečúcej rieky pri vysokoškolských internátoch, kde bola základňa súboru. Na začiatku to bola len malá skupina hudobníkov s výbornou speváčkou Ankou Kokindovou (víťazkou televíznej súťaže Zlatá kamera) a neskôr sa pridali karičkové tanečnice. Postupne sa jeho členstvo rozrastalo aj pričinením prvého choreografa súboru Štefana Jalča. Pribudli tanečníci a tanečníčky pre párové tance s kompletným krojovým vybavením pre tanec Šarišská polka a zakarpatský tanec Tropoťanka a samozrejme hudobná zložka s kompletným nástrojovým vybavením. V tomto období sa rodil folklórny súbor, ktorý postupne nadobúdal svoju vážnosť a autoritu vo folklórnom združení súborov Slovenska a jeho činnosť je zachovaná dodnes. Trochu ma mrzí, že pri výročných stretnutiach súboru zabudli na nás, ktorí sme stáli pri jeho zrode. Čo pre mňa znamenal súbor Torysa? Účinkovanie v súbore v pozícii muzikanta - akordeonistu, speváka, korepetítora a tanečníka ma zaväzovalo veľmi prísne strážiť svoj voľný čas, ktorý som okrem štúdia delil na prácu v súbore a účinkovanie v kapele The Portmen, ktorej popularita mi zaberala čoraz viac voľného času. Medzi najkrajšie spomienky patrili sústredenia v Čiernom orli v Prešove, v Nálepkove, Fričkovciach, na Sigorde, na Čingove a pod. častým miesto vystúpení bol Dom kultúry v Prešove, ale i vystúpenia v sovietskej posádke v Jelšave. Pekné zážitky sme si zachovali z festivalu vysokoškolských súborov Akademická Nitra s medzinárodnou účasťou v roku 1972, kde si s nami pred Vysokou školou poľnohospodárskou zatancoval a zaspieval aj kubánsky vodca Fidel Castro, ktorý bol v tom čase na návšteve Československa. Zážitok bol umocnený aj tým, keď sme sa o pár dní uvideli spolu s Fidelom vo filmovom žurnáli pred premietaním švédskeho filmu Helga. To bola popularita! Fíííha! Fidela Castra mi aj po rokoch svojou podobou pripomínal môj priateľ, zakladateľ a dirigent košického mládežníckeho sláčikového orchestra Musica iuvenalis Artem Podhájecký. Moje účinkovanie vo FS Torysa sa symbolicky ukončilo promóciou na záver štúdia na Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Hudobná skupina The Portmen
25.10.1969 – svadba v Seniakovciach. Prvé vystúpenie s novou kapelou The Portmen, evidovanou pri OB Sokoľ, v zložení (saxofóny, klarinet, flauta – Jožo Lengeň, elektrická gitara – Laco Sipský, basová gitara - Jano Pavelčák, bicie – Vlado Franka). Úspešne a definitívne som presedlal z akordeónu na basovú gitaru. Nástupom Laca Sipského do kapely sme začali produkovať nový kvalitatívny trend muziky. Sústredili sme sa kvalitu spevu s troma hlasmi rôznych farieb. Vokálny základ skupiny tvorili sólové hlasy Jana s Lacom. Na bicích zakrátko vystriedal Vlada Franku oveľa kvalitnejší bubeník Boďo Tóth, pre ktorého som zo začiatku jazdieval na motocykli do neďalekej obce Svinica. 6.3.1970 – tanečná zábava pre zamestnancov ONV Košice – okolie pri príležitosti MDŽ. Kvalitu našej muziky ocenil aj odbor kultúry, ktorý svoju „dvornú“ kapelu vybavil na tú dobu najkvalitnejšou hudobnou aparatúrou „východného bloku“ značky Regent 60 na spev a 2x Regent 30 combá pre gitary (v 60-tych rokoch takúto zostavu používali aj české skupiny Blue Effect a The Matadors). Do výbavy som dostal novú basgitaru Jolana Studio Bass. Táto basa však nesĺňala moje predstavy o kvalite ladenia a tónu. Zakrátko som ju vymenil za novší typ Alexis Super II. Ani táto gitara mi neprirástla k srdcu a o pár rokov ju vystriedala Jolana Diamant Bass s pevným kufrom. Začiatkom 80-tych rokov som si zabezpečil najnovší typ gitary Jolana Superstar Bass, ktorej som zostal verný až do zániku kapely. Mala jedinú chybu, bola veľmi ťažká, ale s kvalitným širokým remeňom sedela dobre a pôsobila impozantne. Bol som s ňou spokojný. Popularita kapely The Portmen veľmi rýchlo stúpala v okruhu celého východného Slovenska aj pričinením nášho hitu Počúvaj, Paula. Túto skladbu neskôr prebralo do svojho repertoáru viacero hudobných skupín.
3.7.1970 – v kultúrnom dome v Kostoľanoch nad Hornádom sa po prvýkrát uskutočnili prehrávky hudobných skupín, na základe ktorých získali úspešné kapely oprávnenie verejne účinkovať. Prehrávky sa konali každoročne a ako najúspešnejšia kapela sme zvyčajne získali právo odohrať v ten deň koncert alebo tanečnú zábavu a prezentovať tak svoj repertoár, v ktorom bolo aj viacero vlastných skladieb. Posledné prehrávky sa uskutočnili v roku 1984 v Kysaku. Medzi najznámejšie muzikantské osobnosti, ktoré viedli prehrávky, patril známy košický hudobník Juraj Szabados. Škoda že posledné. Bolo by dobré, aby sa prehrávky konali aj v súčasnosti. Kapely by sa vzájomne spoznávali a zdravá konkurencia by viedla k zvýšeniu kvality ich verejnej produkcie. O verejné uznanie kvality by sa museli usilovať najmä hudobné skupiny s karaoke štýlom, bez vlastného muzikantského pričinenia a absencie kvalitného spevu.
26.7.1970 – odpustová zábava v Šarišských Bohdanovciach. Hrali sme na vonkajšom priestranstve za pohostinstvom, kde sa zmestilo veľa ľudí. Pódium nahrádzala traktorová vlečka. Úspešne som napodobňoval farbu hlasu Petra Spáleného. Jeho najnovší hit „Trápím se, trápím“ sme museli zopakovať po nástojčivom aplaudovaní publika 4x za sebou. To bol úspech! Aj to bol jeden z dôvodov, že sme neskôr do svojho repertoáru zaradili ďalších 18 úspešných hitov Petra Spáleného (Plakalo baby, To vadí, Podivný hry lidí, Kdybych já byl kovářem, Dáma při těle, Bylo fajn, Byla to past, Já chci plout s Magdalénou, Ústa dívky Dáši, Josefína, Ránem, Obyčejný muž, Dítě štěstěny, Pánská jízda, Necítím se sám, Hráč, Táňo nashledanou, Mně se zdá). 15.8.1970 – po 3-týždňovej prestávke sme sa zišli na svadbe v Ťahanovciach. Celá noc sa niesla v znamení spomienok na dovolenku v Rumunsku na Mamaii. Bol som majiteľom nového motocykla Jawa 250 a ťahal som za sebou prívesný vozík PAV-40, do ktorého sa vmestilo až 50 kg nákladu. Trasa v dĺžke 2.500 km bola plná nádherných zážitkov. Kto takúto náročnú trasu neabsolvoval v sedle motorky, nevie čo je to mototuristika. Na dve motorky sme si okrem batožiny pribalili aj gitaru, bendžo a mandolínu, ktoré nás pri mori "živili". Na pláži sme pobavili českých i slovenských turistov, a tak sa pre nás vždy našlo niečo zjesť i vypiť. V repertoári sme si vystačili s českými a slovenskými ľudovými i trampskými pesničkami. Spomínam si na milú príhodu, keď sme sa v meste Constanta opýtali jednej náhodne oslovenej pani lámanou angličtinou a nemčinou, kade sa dostaneme do prístavu. Tá, keď po dlhej chvíli zistila, že sme zo Slovenska, nám odpovedala krásne znejúcou češtinou :"No jó, hoši, to já nevím, já jsem z Prahy." A bolo po konverácii v cudzom jazyku. Aj napriek rečovej bariére sme vždy všetko zistili a každý nám rozumel. Stačili nám na to najjednoduchšie konverzačné pomôcky : ruky a nohy. 6.8. – 8.8.1971 – popularita skupiny Portmen neobišla ani známe mládežnícke stretnutia družobných okresov Košice – okolie a Znojmo pri jazere neďaleko Bidoviec, kde sa na koncertoch vystriedalo niekoľko tisíc ľudí. Svoje čaro malo aj ubytovanie v stanovom tábore a kúpanie sa v jazere. Podobné stretnutie sa zopakovalo aj o rok. Dodnes si pamätám, že sme koncert okorenili vyššími decibelmi, aby náš výkon bolo dobre počuť aj v blízkej obci Ďurďošík. Jedni si to pochvaľovali a iní nadávali, lebo nemohli celú noc spať.
9.9. – 12.9.1971 – Portmeňaci (ako sa skupine Portmen zvyklo vravieť) sa zúčastnili recipročne na slávnostiach vinobrania v Znojme. Koncert spojený s tanečnou zábavou v blízkej obci Tasovice sa nám stal takmer osudným. Pred koncertom nás pozvali do útrob vínnych pivníc na koštovku, ktorá nemala konca kraja. Naše koncertovanie po koštovke malo nadľudský, ba až heroický nádych. Bola to ťažká skúsenosť.
19.11.1971 – na tento piatok sa určite nedá zabudnúť. Chystal sa krásny večer. Po koncerte môjho speváckeho idolu Petra Spáleného v Rozhanovciach sme mali odohrať tanečnú zábavu (aj som si pripravil zopár jeho hitov, ak by mi bolo dovolené si sním zaspievať počas jeho koncertu). Nestalo sa. Príroda sa proti nám spikla. Už cez deň husto snežilo a za silného vetra sa tvorili veľké záveje. Petr Spálený koncert kvôli závejom zrušil. Tak sme to namiesto neho urobili my. Hrôza prišla až na záver. Nad ránom po snahe dostať sa do Košíc sme zapadli s autom Robur do obrovského záveja. Až po deviatich hodinách nás z tej masy snehu vyslobodil pluh a dotiahol nás do Košíc. Satisfakciou za toto utrpenie bolo naše úspešné vystúpenie a vďačnosť našich fanúšikov v Trstenom pri Hornáde.
1.1.1972 – popularita skupiny Portmen opäť vzrástla príchodom výborného muzikanta Jana Plačeka (trúbka, klarinet, flauta, husle, mandolína), ktorý spolu s Jožom Lengeňom vytvorili dychovú sekciu. Hneď prvé spoločné vystúpenie v kultúrnom dome v Seniakovciach bolo veľmi úspešné a odštartovalo tam pravidelné nedeľné tanečné podujatia aj vďaka skvelým organizátorom.
29.1.1972 – stužková v Prešove v nádhernom prostredí Čierneho orla má pre mňa temnú spomienku. Dva dni pred mojimi narodeninami som dostal darček v podobe zásahu elektrickým prúdom pri manipulácii s hudobnou aparatúrou so šťastným koncom: po polhodine sa mi reč vrátila. Tak som sa nikdy predtým, ani potom nevyľakal.
15.3. – 19.3.1972 – sústredenie skupiny Portmen v Rekreačnom zariadení VSS na Šugove počas jarných prázdnin zabezpečil pre svoju dvornú kapelu odbor kultúry ONV Košice – okolie. Na sústredení sme nacvičili nový koncertný i tanečný repertoár. Podobné sústredenie sa zopakovalo aj v ďalších dvoch rokoch. Záver sústredenia patril koncertnému vystúpeniu v blízkom mestečku Medzev pre overenie účinnosti nového repertoáru pred publikom.
19.5. – 21.5.1972 – víkendový pobyt skupiny Portmen v Znojme sa uskutočnil na blízkej Vranovskej priehrade. Koncertný pobyt bol zaujímavý tým, že sme nehrali na jednom mieste a na pódiu, ale na korbe vojenského nákladného auta V3S. Po ukončení cca polhodinového koncertu sme sa presunuli s týmto pojazdným pódiom do ďalšej rekreačnej zóny. Zaujímavý trend: kapela a repertoár boli nemenné, menilo sa publikum. Paráda! 16.6.1972 – úspešnosť skupiny Portmen sme si vyskúšali na krajskej súťaži hudobných skupín v Spišskej Sobote (územný rozsah kraja znamenal rozlohu terajšieho Košického a Prešovského kraja). Kvalitu a úspešnosť kapely potvrdilo 1. miesto a postup do celoslovenského kola. Na 2. mieste pripadlo úspešnej kapele Tajfún z Trebišova, v ktorej spieval náš priateľ Janko Bič (otec výborného slovenského gitaristu Petra Biča).
30.6. – 2.7.1972 – celoslovenská súťaž hudobných skupín sa uskutočnila v najnižšie položenej obci Borša. Skupina Tajfún bola teraz úspešnejšia, obsadila 1. miesto a 2. miesto pripadlo skupine Portmen. Spomienka na túto súťaž je pre mňa zaujímavá aj tým, že už týždeň som zarezával na záverečnom vojenskom cvičení vo vojenskom útvare v Trebišove po ukončení vojenskej katedry a o opustenie posádky kvôli súťaži som musel požiadať „vyššie miesta“. Podarilo sa. Bolo mi vyhovené.
Hudobná skupina Sokoly
17.9.1972 – skupina Portmen ohúrila svojich fanúšikov na vystúpení v Ruskove novinkou. Na úvod sme sa predstavili pod novým, po slovensky znejúcim názvom : skupina Sokoly. Dôvodom zmeny názvu bolo nahratie úspešnej autorskej piesne Počúvaj, Paula v košickom rozhlasovom štúdiu. Jej uverejnenie v Slovenskom rozhlase bolo podmienené zmenou anglického názvu skupiny na slovenskú verziu. Bolo to jedno z politických "opatrení" vtedajšieho režimu. Pre zmenu názvu sme hľadali niečo autentické, čo by nás spájalo s obcou Sokoľ, kde sme ako kapela mali domovské sídlo. Na zmenu názvu si naši fanúšikovia veľmi rýchlo zvykli, i keď nás ešte nejaký čas familiárne nazývali Portmeňákmi. Enblém The Portmen na sakách sme vymenili za nový s písmenom "S", ktorý predstavoval skupinu Sokoly.
4.10.1972 – na túto svadbu máme milú spomienku, lebo sme si obec Skároš omylom zamenili za Rákoš. Po príchode do Rákoša sa všetci čudovali, prečo tam hľadáme kultúrny dom, keď sa u nich žiadna svadba nekoná. Milý, premilý omyl. Samozrejme, že sme začiatok svadby v Skároši nestihli. „Jolka, prepáč!“
31.12.1972 – úžasná spomienka na Silvester v Spoločenskom pavilóne v Košiciach, kde sa pri troch kapelách veselo zabávalo vyše 1 500 hostí. Tento krásny pocit z množstva tanečníkov sme si zopakovali aj o rok. Výhodou bolo, že sme sa na najväčšom pódiu pavilónu striedal dve kapely, a tak sme sa ani veľmi nenahrali. Pohodička! 27.1.1973 – nezabudnuteľný zážitok počas tanečnej zábavy v Herľanoch. V tom čase tam sídlila škola pre zahraničných študentov, ktorí sa pripravovali na štúdium na vysokých školách na Slovensku. Hmýrilo sa to tam vtedy samými Vietnamcami. V ten deň bola v Paríži podpísaná zmluva o mieri medzi USA a Vietnamom. Presne o polnoci začala platiť. Nikdy predtým, ani potom som takú eufóriu a nadšenie nezažil. Všetci Vietnamci sa od šťastia objímali a plakali. A my s nimi. Myslím si, že žiadne oko v miestnosti nezostalo suché. Úžasná atmosféra! 5.5.1973 – májová tanečná veselica v Slančíku mohla začať až po 23. hodine z prozaických dôvodov. Pre poruchu auta, s ktorým sme sa prevážali na vystúpenia, sme si museli objednať náhradné. Bola to stará, ale pojazdná hasičská Tatra 850, ktorej po polhodine jazdy začal horieť motor. To teda boli manévre! Jedni hasili požiar a ďalší rýchlo vykladali hudobnú aparatúru a nástroje. Odmenou za počiatočnú smolu bol nadšený aplauz našich fanúšikov po príchode do Slančíka. Trpezlivo na nás čakali vyše troch hodín. Nádhera!
25.5.1973 – krajskú súťaž hudobných skupín v Spišskej Sobote sme absolvovali s novým názvom kapely (Sokoly). Obhájili sme minuloročné prvenstvo a opäť sme postúpili do celoslovenského kola. Druhá priečka znovu pripadla kapele Tajfún z Trebišova.
15.6. – 17.6.1973 – celoslovenská súťaž hudobných skupín sa uskutočnila v amfiteátri obce Jasenie blízko Banskej Bystrice. Obhájili sme si prvenstvo z krajského kola s právom spoločného galakoncertu so skupinou Hej a jej spevákmi Karolom Duchoňom, Evou Kostolányovou a Miroslavom Ličkom. Nádherná spomienka na nezabudnuteľné spevácke výkony legiend Karola a Evy, na ich priateľské a skromné vystupovanie pred koncertom i počas prestávok. Škoda, že to bolo naše posledné stretnutie. Úžasná atmosféra!
12.10.1973 – piatok, vinobranie s tanečnou zábavou v Spoločenskom pavilóne v Košiciach. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby to nebol môj posledný deň slobodného mládenca. Hralo sa až do 6. hodiny ráno, v deň, keď som sa ženil. Prišlo sa so mnou rozlúčiť zopár hudobníkov zo spriatelených kapiel, a tak sme to pri vínku a klavíri roztočili. Skoro som zmeškal svoju svadbu. Hrdinsky som tento nápor emócií a deficit spánku vydržal. Ani to svadobní hostia veľmi nezbadali. Nálada na svadobnej hostine bola výborná. Kapela na čele s mojím bývalým spoluhráčom Dušanom Koleničom sa nedala zahanbiť. Aj som si so Sokolmi, ktorí boli mojimi hosťami na svadbe, na trikrát zahral a zaspieval. Však čo? Nech všetci vedia, že do novej rodiny prichádza muzikant!
Vojenská služba. V školskom roku 1974-1975 ma v skupine Sokoly zastúpil Laco Fertáč. Ja som sa v tom čase venoval vojenskej službe ako učiteľ slovenského jazyka a hudobnej výchovy vo Vojenskej hudobnej škole Víta Nejedlého v Roudnici nad Labem. Ani tam som si od muzicírovania neoddýchol. Striedavo som na akciách vyhrával na akordeóne alebo basovej gitare. Príležitostí bolo neúrekom. V Roudnici bolo v tom čase 29 hospod a mázhausov. Mojimi žiakmi boli najstarší žiaci, ktorí maturovali už ako dospelí ľudia. Vznikol medi nami dobrý priateľský vzťah. Deviati z nich nastúpili po ukončení školy do Košickej posádkovej hudby, takže sme sa občas stretli pri spoločných hudobných podujatiach. Po ukončení pôsobenia v Roudnici som sa vrátil do kapely a v sobotu 30.8.1975 sme už mastili na svadbe v Košiciach – Barci, akoby medzi nami ročná prestávka vôbec nebola.
28.11. – 15.12.1977 – v tomto období sme siahli po experimente, ktorý sa nám nemusel vyplatiť. Absolvovali sme 5 moderovaných výchovných koncertov v poľnohospodárskych odborných učilištiach v Medzeve, Moldave nad Bodvou, Čečejovciach a Košiciach. Obava bola zbytočná, koncerty neminuli svojho účinku. Bol to dobrý pocit!
26.12. – 31.12.1977 – lákavú ponuku zabávať zahraničnú klientelu v hoteli Panoráma vo Vysokých Tatrách so skupinou Sokoly sme zvládli aj napriek rečovej bariére na jednotku. Každý deň husto snežilo. Na Nový rok po zbalení aparatúry sme dosť dlho odhrabávali kopy snehu z auta a až pri pohľade na ŠPZ sme zistili, že sme odhrabali auto francúzskeho hosťa.
31.12.1978 – konečne otvorili nový kultúrny dom v Malej Vieske (časť obce Družstevná pri Hornáde). Skupina Sokoly dostala prednostnú šancu tam odohrať Silvestra. Pre veľkú spokojnosť hostí sa to zopakovalo každoročne až do roku 1986. Našou hudobnou novinkou bolo uvítanie nového roka naživo zaspievanou štátnou hymnou za sprievodu kapely. Nebolo k tomu treba ani vlastenecký zákon. Bolo to vždy spontánne a nenásilné. Bol to nádherný zážitok, ako 250 hostí s rešpektom a úctou spieva hymnu bez rušivých momentov. Až posledný tón hymny odštartoval eufóriu vítania nového roka.
28.9.1980 – príjemné nedeľné popoludnie v Bidovciach patrilo festivalu najlepších hudobných skupín košického okolia, zavŕšenému spoločným koncertom s českou speváčkou Věrou Špinarovou. Milá spomienka!
8.8.1981 – svadba vo Vyšnej Kamenici mala zvláštny nádych zodpovednosti v podvedomí. Bol som čerstvo menovaným riaditeľom školy a jeden z nadriadených mi nezabudol pripomenúť, že funkcia riaditeľa a verejné muzicírovanie nejdú dokopy. Túto názorovú hlúposť som nemohol dlho stráviť. Dodnes som o tom presvedčený, že väčší nezmysel som nepočul. Svoju „muzičku“ som miloval nadovšetko a nemienil som sa jej vzdať pre nejakú dočasne získanú riadiacu funkciu. Dobre som vtedy urobil, že som tej hlúposti nepodľahol. Svoje umenie zabávať ľudí som si obhájil aj vo vyššej riadiacej funkcii, do ktorej ma menoval sám minister školstva a vôbec mu to neprekážalo. V tých časoch, v onej pochybovačnej dobe som si osvojil výraz, ktorý som si privlastnil ako svoje muzikantské motto: „Funkcia je dočasná, ale muzika je večná!“ Toho sa držím dodnes.
3.2.1989 – autor nového názvu skupiny Sokoly, sokoľský rodák, prof. PhDr. Ján Sabol, DrSc., slovenský jazykovedec, fanúšik skupiny Sokoly, nám dal česť zahrať mu na jeho päťdesiatke v hoteli Hutník v Košiciach (mimochodom výborný hráč na akordeóne a vo svojej mladosti sokoľský muzikant). Zaujímavé bolo počúvať vtipné rozprávanie jeho hostí a osobných priateľov. Herci Ján Kado a Peter Gažo, tvorcovia rozhlasovej relácie Maratón, nás počas hudobných prestávok bavili odušu.
4.11.1989 – výročný dvojhodinový koncert pri príležitosti 20. výročia skupiny Sokoly v kultúrnom dome v Malej Vieske, ktorý praskal vo švíkoch. Pozvanie prijalo 250 hostí. Podujatie moderoval osvetár PhDr. Vladimír Franka, súčasný starosta obce Sokoľ. Perfektné ozvučenie značky Peavey zabezpečil Janko Bič. Spestrením večera bol jeho 14-ročný syn Peter Bič s hrou na gitare. Po koncerte sa tancovalo a zabávalo až do rána. Koncertu predchádzala moja osobná malá tragédia. Týždeň pred koncertom som pri nerozvážnom športovaní pod heslom „športom k trvalej invalidite“ utrpel škaredý úraz pravej ruky, čo si vyžiadalo zasadrovanie. Svojou nerozvážnosťou som ohrozil kvalitu hudobného výkonu. Pred koncertom som sadru zhodil z ruky a nakoniec to dobre dopadlo. Odvtedy si dávam na ruky a na hlasivky úzkostlivý pozor. Ponaučenie na celý život!
9.3.1991 – moje prvé celovečerné sólové vystúpenie na svadbe mojich priateľov. Miro Krbaťa starší mi pri stavaní mojej samostatnej hudobnej aparatúry pomohol svojou technickou zdatnosťou a ja som sa mu za to odvďačil odohraním svadby pre oboch jeho synov. Od tohto termínu sa moje sólové vystúpenia zopakovali ešte 15x počas existencie skupiny Sokoly. Vyplnil som nimi voľné termíny, počas ktorých kapela nedostala žiadne ponuky.
28.2. – 29.2.1992 – posledné vystúpenie skupiny Sokoly počas posledného fašiangového víkendu na plesoch v Kriváni v Košiciach a na druhý deň v Slanskom Novom Meste. Tu sa história skupiny Sokoly končí. Návrh na ukončenie zaznel spontánne z úst všetkých štyroch členov kapely ako priateľská dohoda. Táto personálna zostava bola nemenná takmer štvrťstoročie. Jano Pavelčák s Jožom Lengeňom hrali spolu takmer 26 rokov. Je to kus histórie úspešnej kapely, ktorej meno nevybledlo z mysle mladších, ale i starších našich rovesníkov, množstva našich fanúšikov. Boli to naše najkrajšie muzikantské časy, na ktoré sa viaže mnoho pekných spomienok.
Bilancia. Skupina Sokoly (predtým Portmen) odohrala spolu 862 akcií, z toho 167 akcií pod názvom Portmen. Aj v tejto kapele prevládali zábavy (450), i keď z roka na rok sa z nás stal prívlastok „svadbová kapela“ (378). Do celkového spektra ešte zapadá 24 stužkových a 7 koncertov. Je to veľa, či málo? Je nutné zdôrazniť, že to bola amatérska kapela na profesionálnej úrovni.
Sólové vystúpenia – počas zahraničného pobytu v Mníchove v roku 1987 som si kúpil prvý keyboard Yamaha PSS-470, ktorý na tú dobu aj napriek svojmu obmedzenému výkonu urobil „dojem“. Jeho divy som po prvýkrát predviedol cez prestávky počas hudobného vystúpenia skupiny Sokoly v 15.8.1987. Publikum to dostávalo do nadšenia, a tak som Yamahu brával na každú akciu. Od roku 1991 som si trúfol aj na celovečerné vystúpenia. Okrem samohrajky som si brával so sebou aj akordeón, takže som v podstate hral a spieval takmer bez prestávky celú noc. Ráno som padol do postele ako podťatý, i keď triezvy, lebo som sa na akcie vozil sám. Čoraz viac som nadobúdal presvedčenie, že to sám dlho nepotiahnem. Môj sen sa zakrátko stal skutočnosťou a spievanie vo dvojici so speváčkou nabralo úplne iné dimenzie. Môj sen mať pri sebe kvalitnú speváčku sa mi splnil po mnohých rokoch. Čakal som na to pol života. Táto skutočnosť ma silno motivovala ku tvorbe repertoáru pre rôzne účelové využitie. Silným motivačným nábojom bol najmä to, že tou speváčkou sa stala moja dcéra Táňa, o ktorej som do jej 18 rokov ani netušil, čo za spevácka kvalita v nej drieme.
Hudobná skupina Táňa a Jano Pavelčákovci
13.6.1992 – narýchlo dohodnutá svadba v reštaurácii Ondava v Košiciach mala byť ako moje sólové vystúpenie. Skromne som poprosil, či by so mnou na svadbu nemohla prísť aj moja dcéra. Súhlas. Štart! Krátky teoretický i praktický dohovor o tom, ktorý hlas kto bude spievať a šlo sa. Úspech! Nadšenie! Potlesk! Obom nám to okamžite dvihlo sebavedomie. V ten deň vzniklo hudobné rodinné zoskupenie.
Táňa a Jano Pavelčákovci. Tak sme si hovorili, až kým k nám v roku 2001 neprišla nastálo druhá dcéra Jana. Ale to už je iná kapitola. Dnes môžeme s určitosťou povedať, že na začiatku deväťdesiatych rokov sme boli s Táňou pravdepodobne prvou spievajúcou dvojicou v Košiciach, ktorá sa naživo sprevádzala keyboardom. Zažili sme mnoho „neveriacich Tomášov“, ktorí si prišli zboka obzrieť, čo to tí dvaja pri tom nástroji stvárajú a dostávajú do varu masu tancujúcich ľudí. Kto z muzikantov si to vyskúšal, tak musel uznať, že živé hranie a spievanie s keyboardom, ktorého technické možnosti boli ešte obmedzené, si vyžadovalo vysokú dávku sústredenia a muzikantských schopností. V kapele sa občas niekto z hráčov mohol uliať alebo uťať. Tu sa to však nedalo. Po ukončení tanečného kola som si išiel sadnúť spotený a uťahaný ako z bane. Celú túto námahu a stres však zmylo uznanie publika a jeho vďačnosť v podobe potlesku. Našli sa aj skeptici, ktorí takémuto zoskupeniu nedávali dlhé trvanie. Mýlili sa! Ono to bolo čoraz lepšie. Po istom čase som si povedal, že ak máme počiatočný úspech potvrdiť, musíme vraziť nemalé prostriedky do špičkového nástroja (značke Yamaha som zostal verný po zvyšok muzikantskej kariéry) a kvalitnej aparatúry (reproboxy Zeck s originálnymi reproduktormi Electrovoice). V roku 2005 som hudobnú aparatúru vymenil za kvalitnú zostavu značky Mackie. Okamžite to nabralo nový dych. To už nebolo hocičo. Už som nemusel naháňať „kšefty“. Ponuka prichádzala sama. Začalo sa čoraz častejšie stávať, že sme s poľutovaním museli konštatovať obsadenie požadovaného termínu. Moje keyboardy. V súčasnosti používame na "živé" koncertné vystúpenia a štúdiové nahrávanie jeden z najkvalitnejších keyboardov firmy Yamaha - Arranger Workstations Yamaha Tyros 2 (predtým sme postupne používali osvedčené najkvalitnejšie ponuky značky Yamaha po ich uvedení na hudobný trh : PSR 3500, PSR 6000, PSR 8000 a PSR 9000)
19.2.1993 – ples na počesť spustenia prevádzky penziónu U leva v Košiciach. Po tejto akcii sme sa tam ešte mnohokrát vrátili s čoraz kvalitnejšou muzikou do čoraz kvalitnejšieho a krajšieho prostredia. Priama úmera! Platí aj v muzike.
29.5.1993 – svadba v Espresse v Košiciach na Podhradovej. Počas úvodného spievania náladových piesní sa po chvíli jedna pani, naša známa, rozplakala. Opýtali sme sa je na dôvod. Prezradila nám ho. Podľa jej slov pri našom prekrásnom speve jej prišlo veľmi ľúto, že nás nezavolal hrať na svadbu jej syna. Hrala im veľmi zlá kapela, ktorá sa pred polnocou navyše opila, a tak sa im hostia veľmi skoro z toho dôvodu rozišli. Na ponaučenie nie je nikdy neskoro. Rob všetko pre to, aby si zabavil ľudí, ktorým hráš a nie seba! To je hlavné poslanie muzikanta.
14.11. – 4.12.1993 – nedeľné trojhodinové koncerty v reštaurácii Alpínka v rekreačnej zóne Košíc upútali mnohých návštevníkov prírody. Tu sme začali vyťahovať mnohé evergreeny, ktoré sa inde nedali bežne hrať a spievať. Na Alpinke si nás všimol zástupca umeleckej agentúry z Nemecka. Dohoda na účinkovanie v Nemecku nám rozšírila muzikantský obzor.
31.12.1993 – prvé silvestrovské zahraničné vystúpenie v horskom hoteli Weissmühle v 1 500 km vzdialenom nemeckom meste Cochem, v prekrásnom údolí rieky Mosel neďaleko luxemburských hraníc. Toto vystúpenie sme absolvovali spolu 4x do roku 1996. Publikum tvorili zazobaní hostia v úctyhodnom veku. Vytiahli sme na nich všetky svetové evergreeny bez ohľadu na to, v akej reči boli zaspievané. Vôbec im to neprekážalo. Netancovali. Stále len jedli, pili a fajčili. Po každej peknej, známej piesni nás odmenili potleskom. Potlesk bola vzácna chvíľa, ktorá im oslobodila ruky od príboru, pohára a cigary. Na Slovensku sme boli zvyknutí na iný, bujarý Silvester. Tu bol náramný kľud a z pohľadu nás Slovákov nuda. Vzrušenie nastalo až pri odchode prekonzumovaných hostí a pri vyplatení honoráru. Sympatický majiteľ hotela nám pri štvrtej návšteve ocenil naše opäť iné auto :“Ááá, wieder neue auto!“ Na vysvetlenie: po prvýkrát sme tam išli žltým žigulákom (vzbudzoval popri bavorákoch a mercedesoch pozornosť), po druhýkrát prefarbeným bordovým žigulákom, po tretíkrát to bol požičaný opel kadet a nakoniec pohodlný opel omega kombi. Podotýkam, že vždy išlo autá, ktoré si už niečo pamätali a ešte držali pohromade. Posledné vystúpenie v roku 1996 sme absolvovali ako Trio Pavelčákovci.
19.3.1994 – s Táňou po prvýkrát nastupujeme hrať a spievať do Domu umenia v Košiciach na nedeľné popoludnie a hráme pre staršiu generáciu. Vymenili sme jednu z troch dychoviek (Kodurka, Košičanka, Novačanka). Medzi pravidelnými, vekovo staršími návštevníkmi sme spôsobili rozruch najmä rytmicky upravenými ľudovkami. Mnohí dovtedy ani nechyrovali, že ľudovú pesničku možno tancovať nielen ako polku, ale aj inak, napríklad v rytme rokenrolu. Dom umenia mal počas našich vystúpení čoraz viac návštevníkov a vekový priemer omladol. To už sme sa po čase striedali už iba s Kodurkou, ktorá mala u stálych návštevníkov najvyšší kredit. Najväčší „nátresk“ bol v Dome umenia, keď sme hrali na Štefanskej zábave. Tiesnilo sa tam až 450 hostí.
24.9.1994 – koncert na predvolebnom mítingu na Alpínke pri Košiciach si vypočulo viac ako tritisíc návštevníkov. Bola to príležitosť ukázať sa pred množstvom ľudí, ktorí o nás dovtedy nevedeli. Nastupovali sme po Kodurke a Drišľaku. Veselá atmosféra spôsobila, že pred pódiom sa roztancovalo niekoľko sto ľudí. Koncert moderoval Rišo Hergot, ktorý v tomto období chytal narastajúcu popularitu.
15.12.1994 – vianočný benefičný koncert v Herľanoch pre deti z Detského domova z Nižnej Kamenice, kde sme sa po prvýkrýt stretli s protaginistami rómskeho divadla Romathan z Košíc. Mali sme si čo povedať na tému róske piesne, ktorých máme v repertoári dosť.
4.2.1995 – na Matičný ples do Blažíc som prišiel po 1 800 km jazdy autom z holandského Amsterdamu bez spánku. Ráno po plese som už bol hrozne uťahaný. Za volantom bola aj tentoraz Táňa, ktorú som vždy počas jazdy navigoval, ako má preraďovať rýchlosti, brzdiť a pod. Po nasadnutí do auta som okamžite zaspal. Zobudil som sa až pri garáži na Tánine slová: "Oci, zobuď sa, už sme doma!" Odvtedy som ju už viac počas jazdy nedirigoval. U mňa ako vodička zmaturovala.
16.9.1995 – svadba v reštaurácii Kriváň v Košiciach. Akciu dohodla Táňa pre svojho spolužiaka Richarda Rašiho, ktorý sa po rokoch stal ministrom zdravotníctva SR (2006-2010) a po komunálnych voľbách v roku 2010 primátorom Košíc. On to samozrejme vo svoj svadobný deň ešte netušil, že sa ministrom a primátorom raz stane.
28.12.1995 – milá spomienka na Policajný ples v Spoločenskom pavilóne. Náš priateľ Milan, potúžený veľmi dobrou "náladou", nás počas tanca vyzval, aby sme zahrali jeho obľúbenú skladbu Fero. Bolo mu okamžite vyhovené. Počas spievania do nás hádzal pokrčené papieriky. Až cez prestávku sme zistili, že to boli bankovky nižšej nominálnej hodnoty, za ktoré sa dalo docestovať až do Bratislavy, keďže sme na ďalší deň odchádzali do Nemecka. Škoda, že nám takej ohadzovacej pocty nedostalo aj inokedy. Uvidíme, možnože sa ešte dostane. Kto ho vie! 10.3.1996 – na nedeľné popoludnie v Dome umenia sme sa s aparatúrou konečne po prvýkrát presunuli na zánovnom priestrannom aute Opel Omega kombi (dovtedy sme sa tlačili v žiguláku VAZ 2101 a pri nakladaní aparatúry do toho malého priestoru som občas pôsobil ako David Copperfield).
26.7.1996 – prvé pozvanie na Matičný ples do Sniny. Úspešné vystúpenie spôsobilo, že sme sa do Sniny často vracali na Vihorlatské plesy a svadby.
15.6.1997 – do posledného miesta zaplnený Dom umenia sa od ostatných nedeľných stretnutí s ľudovou piesňou a evergreenmi líšil tým, že sme s Táňou krstili svoj prvý hudobný album Na košickom moste. Krstným otcom mal byť vtedajší primátor mesta Košice Rudolf Schuster. Krstil ho napokon jeho námestník Štefan Andrejko slovami: „krstím ťa v mene otca mesta ...“. Atmosféru krstu nasnímala a odvysielala košická TV NAŠA s moderátorkou Dášou Haraksinovou. TV NAŠA nechýbala ani pri ďalších krstoch našich albumov. Albumu zastrešilo bardejovské hudobné vydavateľstvo Videorohaľ.
20.6.1997 – koncert a recepcia v hoteli Zemplín v Trebišove po vyhlásení ankety "Zlatá píšťalka" o nalepšieho prvoligového rozhodcu na Slovensku. Tu sme sa zoznámili s víťazom ankety, mladým rozhodcom Ľubošom Micheľom a rozhlasovým komentátorom Karolom Polákom, z ktorého sršala dobrá nálada a optimizmus. Hnací motor slovenského futbalu! Vzácna osobnosť! V ďalšie dva roky sme sa po koncerte presťahovali na recepciu do štýlovej reštaurácie Amadeus, kde sme s našou verziou piesne Deti z Pirea konkurovali spevákovi Ottovi Weiterovi.
7.12.1997 – nádherná atmosféra sa v zaplnenom Dome umenia zopakovala aj na krste nášho druhého albumu Pani krčmárka, ktorý pokrstil populárny spevák Peter Stašák. Krst opäť moderovala Dáša Haraksinová za asistencie TV NAŠA.
30.12.1997 – mesto Košice nás poctilo pozvaním na hodinový koncert, ktorý sa uskutočnil deň pred Silvestrom na pódiu pri Immaculate na zaplnenej Hlavnej ulici s nádhernou vianočnou výzdobou. Po tomto úspechu sa každoročne zopakoval náš samostatný vianočný koncert pri Immaculate s atmosférou ako uliatou. Vianočné koncerty mali svoje čaro. Záujem veľkého množstva ľudí nás z roka na rok utvrdzoval v tom, že v rytmickej úprave ľudových piesní musíme pokračovať, lebo sa to ľuďom páči. Vyššia prozreteľnosť zabezpečila, že počas našich vianočných koncertov bolo vždy prijateľné počasie, ktoré bolo zárukou množstva ľudí na koncertoch.
6.2.1998 – prvý furčianský školský ples, ktorý mal v ďalšie roky 5 pokračovaní, vznikol z iniciatívy pedagogických zamestnancov ZŠ na Exnárovej ulici v Košiciach, ktorú som vtedy viedol. Prvé ročníky boli v napchatých priestoroch KC Laborec. Kvôli narastajúcemu záujmu sa ples presťahoval do košických hotelov Akadémia a Gloria Palac. Tradícia úspešných plesov sa skončila vyradením ZŠ Exnárova zo siete škôl. Na posledný ples, ktorý sa vrátil opäť do Laborca, nemáme dobré spomienky. Po jeho úspešnom priebehu pri prenášaní aparatúry do auta nám dvaja "raboši" ukradli kufrík so zvukovými hudobnými podkladmi, ktoré sme žiaľ nemali zálohované. Nikdy sa nenašli. Ponaučenie! Odvtedy nikdy nenechávame aparatúru a jej doplnkové vybavenie bez dozoru.
16.5.1998 – svadba v kultúrnom dome v obci Helcmanovce bola zaujímavá tým, že sme na záver úvodných svadobných ceremónií odovzdali zvukovú ukážku mladuche s jej hlasom. Ukážka vznikla počas rozhlasovej besedy v rádiu Regina na tému „Ľudová pieseň v súčasnosti“, ktorú viedol redaktor Ján Kondor. Poslucháči sa mali možnosť zapájať do besedy v živom vysielaní. Na telefónne číslo zavolala poslucháčka z Margecian, ktorá zdôraznila, že ľudová pieseň je jej srdcovou záležitosťou a hudba, ktorú produkujú Pavelčákovci, sa jej veľmi páči. Na záver telefonátu sa ma opýtala, či som nezabudol, že v sobotu hráme na jej svadbe. Úryvok tejto besedy sme nahrali, najprv sme to svadobným hosťom cez aparatúru prehrali a potom odovzdali aj našimi hudobnými nosičmi ako svadobný dar. Milá spomienka!
17.9.1998 – je tesne pred parlamentnými voľbami. Náš hodinový koncert v nabitej kinosále Domu kultúry v Snine sledoval z publika so záujmom aj kandidát na poslanca do parlamentu Ivan Gašparovič, súčasný prezident SR.
6.12.1998 – atmosféra v Dome umenia sa opakuje. Krstíme CD Výber, ktoré je zložené z predchádzajúcich dvoch albumov, ktoré vyšli len na magnetofónových kazetách. CD pokrstil vtedajší starosta košickej mestskej časti Staré Mesto Ing. Ján Sülli. Nechýba ani TV NAŠA a moderátorka Dáša.
30.1.2000 – Dom umenia je opäť plný, lebo krstíme CD Pod Kojšovskou hoľou. Krstia ho starosta obce Kojšov Rudolf Kušnír a riaditeľ Školy v prírode v Kojšove PhDr. Andrej Petrov. Títo dvaja páni majú zásluhu na tom, že sa na album dostala nádherná rovnomenná pieseň, hymna obce Kojšov. Pieseň Pod Kojšovskou hoľou si podmanila najmä poslucháčov Hudobných pozdravov Rádia Regina a stala jednou z najčastejšie žiadaných piesní. Populárnou sa stala krátka melódia na 9. tracku CD pod názvom Hudobná prestávka, ktorú s obľubou používa mnoho didžejov na konci tanečného kola, je v ponuke vyzváňacích tónov mp3 do mobilných telefónov, objavila sa na Youtube vo viacerých verziách. 5.3.2000 – sériu 10 koncertov do roku 2009 spustil prvý úspešný koncert k MDŽ vo Vranove nad Topľou. Viaceré sa uskutočnili na námestí. Počas koncertu na Vranovskom jarmoku 14.10.2000 nebolo pred pódiom vidieť žiadneho Róma. Keď sme však spustili mix rómskych piesní, v priebehu niekoľkých minút sa pod pódiom tlačilo množstvo Rómov s typicky cigánskym tanečným štýlom. Úžasný pohľad na tie vďačné tváre! Okamžite sme zapadli do ich priazne. Paráda!
9.6.2000 – odchádzame do Slovenského Grobu na pozvanie TV Markíza. Všimli si nás tvorcovia televíznej relácie Senzi Senzus. Vybrali si Žartovné piesne z albumu Pod Kojšovskou hoľou. Tieto piesne spontánne roztancovali plný kultúrny dom počas nakrúcania programu. Tu som si utvrdil svoj názor, že sila osobnosti dvíha vysoko obzor popularity. Samozrejme mám na mysli Dušana Hergotta a jeho silný vplyv na popularitu skupiny Senzus.
29.9.2000 – prvé vystúpenie na Deň železničiarov pre zamestnancov Železničnej stanice Košice v SOU železničné. Boli to nezabudnuteľné akcie s bujarou zábavou tanečníkov s plným nasadením, ktorých nebolo možné dobiť ani po 10 hodinách takmer nepretržitého tanca. Akcie sa neskôr presťahovali do reštaurácie na železničnej stanici a počas jej rekonštrukcie do kultúrneho domu v Sokoli.
16.11.2000 – v zaplnených priestoroch umeleckej agentúry GeS v Košiciach krstíme album Jano Pavelčák – Počúvaj, Paula. Krstným otcom bol môj priateľ, košický spevák Dušan Ružička. Je tu aj Dáša s TV NAŠA! Počas nášho koncertu, na ktorom zazneli piesne z albumu, dotvárala atmosféru mladá majstrovská tanečná dvojica, z ktorej sa neskôr vykľul moderátor TV JOJ Dárius Haraksin (13.10.2007 sme obom hrali na svadbe v Gloria Palac). Album sa vymyká predchádzajúcemu zameraniu našej tvorby, lebo sú na ňom moje autorské i prebrané piesne z populárnej hudby. Moje dcéry Táňa a Jana naspievali v albume vokály.
26.11.2000 – album Počúvaj, Paula sme pokrstili ešte raz pred našimi fanúšikmi, pravidelným publikom v Dome umenia. CD krstil riaditeľ Košickej filharmónie PaedDr. Mgr. art. Július Klein.
Bilancia. Za osemročné účinkovanie ako Hudobné duo Táňa a Jana Pavelčákovci sme odohrali až 623 akcií, z ktorých prevažovali hlavne zábavy a plesy. Po vydaní hudobných albumov začal narastať aj počet koncertov. Novým fenoménom sa stali oslavy životného jubilea (hrali sme na 40, 50, 55, 60, 70, 90). Popularita narastala najmä po roku 1995, kedy sme už boli neoddeliteľnou súčasťou nedeľných podujatí v Dome umenia. Nedeľné tancovačky sa stali indikátorom úspešnosti výberu skladieb v našom repertoári.
Hudobná skupina Pavelčákovci
1.1.2001 – novoročný koncert na námestí vo Vranove nad Topľou odpálil zmenu názvu nášho rodinného zoskupenia. Po oficiálnom nástupe druhej speváčky, mojej druhej dcéry Jany, sme názov kapely zostručnili na skupinu Pavelčákovci.
7.5.2001 – životné jubileum za prítomnosti takmer 200 hostí oslavuje náš priateľ Vlado Kráľovský v kultúrnom dome v Slivníku. Na pódiu sa striedame so skupinou Senzus a Jadrankou. Bujarú náladu dopĺňa ľudová muzika. Nedali sme sa zahanbiť.
19.5.2001 – prvé vystúpenie pre Klub dôchodcov v Košiciach spustilo lavínu tanečných stretnutí dôchodcov pri ľudových piesňach a evergreenoch, ktoré sa uskutočnili v nedeľné popoludnia v priestoroch Átrium klubu a v ZŠ Starozagorská.
24.6.2001 – popularita hitu Pod Kojšovskou hoľou nás dotiahla do obce Soľ na spoločný koncert s Ottom Weiterom na zaplnený futbalový štadión.
8.6.2002 – nezabudnuteľný zážitok na spoločný koncert na nádvorí krásneho kaštieľa vo Finticiach s Robom Kaiserom, Petrom Melušom a skupinou Drišľak, ktorú bolo treba po ich krátkom vstupe zaskočiť naším ďalším vopred neplánovaným vstupom. Obdivuhodné publikum, ktoré zaplnilo nádvorie kaštieľa, nerozohnal ani dlhotrvajúci lejak. Vďaka za trpezlivosť, priatelia! Považujeme to za ocenenie nášho vystúpenia.
27.6.2002 – milá spomienka na ohodnotenie východniarskeho temperamentu v hudobnej produkcii Pavelčákovcov na akcii MŠ SR v Belušských Slatinách. Neformálne oblečení tanečníci si chodili prezliekať prepotené košele a tričká. Vrcholom uznania bola slovná rezignácia jedného nemenovaného pána po dvojhodinovom tanečnom maratóne bez jedinej prestávky: „Viete, čo ste? Vy ste obyčajní teroristi z Východu!“ To už sme v tom období vystupovali až do Vianoc len s Janou, pretože Táňa si v tom čase plnila materské povinnosti.
14.12.2002 – pre spoločnosť Raden sme odohrali 11 akcií. Na túto s Janou asi nikdy nezabudneme. Po ukončení akcie sme sa nadránom 15.12.2002 pobrali s keyboardom Yamaha 8000 kvôli poruche dynamiky klávesu za servismenom do Bratislavy. Po odstránení poruchy sme sa na otočku vracali domov do Košíc. Pod vplyvom únavy som pri nájazde do Zvolena zaspal za volantom a v rýchlosti 80 km/hod. sme "zložili" stĺp verejného osvetlenia a úplne "zrušili" celé auto. Vtedy sme sa obaja druhýkrát narodili. Nad nami bdel anjel strážny. Okrem silného otrasenia organizmu, zopár škrabancov a najmä vďaka bezpečnostným pásom sa nám v podstate nič vážne nestalo. Ešte aj Yamaha zostala zázračne celá. Výstraha na celý život! Odvtedy akýkoľvek náznak únavy za volantom okamžite riešim krátkym zastavením.
20.11.2005 – s odstupom 5 rokov krstíme album CD Tichá noc, tmavá noc v reštaurácii Grand v Košiciach, ktorý moderoval košický herec Peter Gažo ml. Krstným otcom albumu sa stal šéf Umeleckej agentúry a CK Elán Mgr. Pavol Krausz (otec finalistu SuperStar Martina Krausza). Krstu v Dome umenia predchádzal týždeň predtým generálka krstu spojená s koncertom vo Veľkých Ozorovciach. CD nám pokrstila starostka obce Alena Kováčová.
18.1.2009 – prešli 3 roky a my krstíme album CD Mám ja hrušku. Vraciame sa opäť do osvedčeného Domu umenia. Krstným otcom nie je tentoraz osobnosť, ale populárna skupina Ščamba. Pri tomto ostatnom albume (dúfam, že nie poslednom) je potrebné pripomenúť, že okrem prvého albumu boli všetky nahrané v štúdiu SAVID v Košiciach. O ich úspech sa pričinil aj zvukový majster Gabi Nikházy. O úspechu albumov svedčí ich popularita medzi dídžejmi, ktorí ich najčastejšie prezentujú najmä na svadbách. Indikátorom obľúbenosti niektorých piesní nie sú len ich prezentácie na našich koncertoch a vystúpeniach, ale aj ich frekventovanosť na Hudobných pozdravoch. Okrem hitu Pod Kojšovskou hoľou sa často hrávajú piesne: Rosti, rosti, čeremšino; Pobili me včera; Od včera večera; Dobrú noc, hviezdičky; Počúvaj, Paula; Tichá noc, tmavá noc; Mám ja hrušku; A ked ja še zavežňem.
Pokračovanie nabudúce BLAHOŽELANIE k životnému výročiu - k Janovej šestdesiatke Za horami, za dolami, narodil sa Jančo malý s bajúzami. Ešte bol len chlapča malé, už s harmonikou chodil stále. Ako rástol, stále hrával, kade chodil, tam zabával. Boli že to zlalé časy, keď mal ešte husté vlasy a aj šraci z Portmenu, no nastal čas na zmenu. Nebolo im po vôli, stali sa z nich Sokoly. Poznali ich v celom kraji, "Počúvaj, Paula" všade hrali. Rodičia z neho kantora chceli mať, nuž sa Jani do Prešova musel poberať. I keď sa on učiť mal, s hudbou stále narábal. A tak v jeden deň ktorýsi stal sa zakladateľom Torysy. Aj keď bol už učiteľom, privyrábal si on spevom. Potom prišla vážna chvíľa, Agi z Nadožďa mu počarila. Nevieme presne, ako to bolo, na svadbe s Agi tancoval sólo. Prešlo pár týždňov, žiadna to veda, zo svojho otca urobil deda. Nebola to Julka, bola to Tánička, ešte pol roka bola jej veľká vanička. Celých desať rokov mal doma dve ženy, keď v jedno leto nastali zmeny. Očakával syna, no prikvitla Jana a tej bola od začiatku malá vaňa. Ziapala, kričala, nebola stíška, každému trepala, že chce byť mníška. Učiteľ, či riaditeľ, nie je žiadna sláva, zlákala ho k sebe sama školská správa. Šéfoval on všetkým učiteľkám v meste, mal sa on výborne ako rezeň v ceste. Cez týždeň šéfoval a rady dával, cez víkend s Táňou po svadbách hrával. Prešli roky, prišiel čas, bolo treba zmeny zas. Pod dozorom dcéry máva, stráži ich a zamestnáva. V trojke s nimi spievať chodí, v hudbe sa im dobre vodí. Aj keď je už dedo, po jednom stále túži, pozrieť sa do Egypta, kým mu zdravie slúži. Tvoje tri baby ti plnia dávne sny, aby si si užil pobyt prekrásny. Želajme mu, hostia milí, nech nazbiera všetky sily. Zaprajme mu k jeho sviatku, pripime na šesťdesiatku. Ži nám ešte toľko rokov, koľko si spravil okolo muziky krokov. Na zdravie! Autori: Táňa a Jana, Košice, 26. február 2010 Príloha: torta s prekvapením
|
